Pagina:G. Peragallo - Poesie - 1870.djvu/123

Da Wikivivàgna

— 121 —

O s'abbandonn-a - in sciûnn-a pria,
E, per mi, o dixe - a l'é flnïa.
A questa voxe - benché abbattûo,
Præ Stûrla mæximo - o caccia ûn lûo,
O tenta alsâse - e o fa un çert'atto
Ch'o pa convûlso - o dunque matto;
O pä ûnn-a biscia - meza taggiâ
Chi se divincola - e a no pêu andâ.
Mi comme fise - no ve o sò dî,
Chi ha ûn pö de sæximo - ö pêu capî.
L'Ostessa intanto - se fa a-o barcon,
E a sbraggia forte: - Maio mincion
Che ti aggi da ëse - coscì messê?
Instanga a porta - tiite inderrê;
Chi no gh'é letti - da poeì prestâ
E s'eì o Còllera - andæ all'Uspiâ.
Ma o poveo Oste - mezo stordïo
Lì tûtt'assemme - o n'ha capïo,
E o paeiva pronto - a soccorrî
I mæ compagni - che voeivan moî.
Allöa l'Ostessa - inveninâ
Tûtta a s'aççende - e a piggia a scâ,
E c'ûnn-a scciappa - de legna grossa,
E cö gran mànego - da sò piccossa
A minacciava - ûnn-a tempesta,
Ferma, decisa - d'arvîne a testa;
E avendo visto - Præ Stûrla giâse,
Contorçe e brasse - divincolâse,
Ch'o fesse e còrne - a l'ha creddûo,
Atro conseggio - a n'ha vosciûo,