Pagina:Piaggio Poexie zeneize 1846.djvu/554

Da Wikivivàgna

A-i Artisti e Bûtteghæ!
Che restòn tûtti allaghæ!

Gh’andò via Frûta, Verdûa,
Êujo, Faænn-a, Pan e Vin,
Banche, Letti, Tavolin,
E restòn Tanti ä dritûa
In sce l’astrego, meschin!...

Ghe trovò a sò seportûa
E Gallinn-e tûtte a reo,
Solo ûn Gallo s’ëa salvôu,
Ma g’han presto o Collo tiôu,
Con cantâ quæxi o Teddeo,
Perchè non reste memoja
Da gran dolorosa Istoja
Do Dilûvio Agostinian.

E da-i Fraveghi Comâ,
A l’è proprio da contâ,
E non tûtti se a creddian...

Un Testardo chi ha vosciûo
In bûttega sempre stâ,
L’ægua ä vitta gh’è vegnûo,
Ch’o l’ëa quæxi per negâ...

Per salvalo g’han porzûo
Unn-a Scaa ch’o l’arrembò;
Ma in montâla a se stoccò
E o l’è cheìto a bagnomaja
In quell’ægua appätanâ
Chi corriva comme ûn mâ,
E (a parriä unn-a mincionaja)
O l’andò, fra mille evviva,
Nêuando salvo a l’atra riva...
Ben che o sò, me l’han contâ;
O pêu asci o Voto portâ.