Pagina:Piaggio Poexie zeneize 1846.djvu/51

Da Wikivivàgna
FOA XIV.


A PEGOA E O CAN.


Unna- Pegoa e ûn Can barbin,
Boîn amixi da piccin,
Fra de lô stavan contandose
Con magon, e lamentandose
Da so vitta disgraziâ
Ch’ëan costreiti de passâ.

Disse a Pegoa: Ah cäo Barbin!
De pensâ a-o nostro destin
Me ven mâ, me sento moî!
Ti ridûto a ben servî
L’ommo ingrato, de leccâlo,
Fâghe a guardia, e accompagnâlo,
Ch’o te paga a fedeltæ
Poi co-a famme, e co-e bacchæ;

Mi, che o vesto ogni pittin,
Che ghe daggo o mæ tettin,
O no scanna quando vêu,
E se mangia i mæ figgiêu!
Travaggiâ sempre, e patî
Pe-i so comodi, e poi moî!
Ah! o l’è ûn perfido destin!

Scì, l’è veo, disse o Barbin,
Ma ti creddi, che i autoî
De miseje che patimmo,
Gödan forse ciù che noî?
Ah no, caa, dunque soffrimmo,
Che l'è megio, mi me pâ
De soffrî, che de fâ mâ.