Pagina:Piaggio Poexie zeneize 1846.djvu/110

Da Wikivivàgna

Primmogenito diletto
Dell Egoismo maledetto.

Questo bravo compagnon,
Quando o vidde intrâ a Raxon
Co-a Veitæ streite abbrassæ,
O criò forte e mäveggiôu
All’amigo zà guägnôu:
« Comm’a l’è sta novitæ?....
« Cose vêuan queste Matronn-e?
« Son vegnûe a fâ da padronn-e?
« Chi a l’è questa Sciâ Raxon?
« Cos’a l’ha da fâ con ti?....
« Son to amigo, ghe son mi
« Che son sempre a to raxon!....
« E a Veitæ ch’a vadde via,
« Che no a vêuggio in compagnia!...

Quest’imperioso linguaggio
O l’annichilò o coraggio
Da Raxon e da Veitæ,
Che se son presto intannæ,
Consolandose fra lô;

Ma frattanto o Proprio Amô,
Fac totum diventôu,
Alter ego dicciarôu,
Dominante, padroniscimo
De quell’ommo acciecatiscimo,
In te tûtto o comandava,
Prepotente o strepitava,
O trinciava, o divideiva,
Ogni dûbbio o decideiva
Senza mai bezêugno aveì
De Dottoî, nè de Procuoeì,