Pagina:G. Peragallo - Poesie - 1870.djvu/126

Da Wikivivàgna

— 124 —

Sento de voxi - che crïan: Retiæve,
Gente, fæ röso - che l'é chì o Præve.
Voeiva persciste - o Labardê,
Ma se gh'é opposto - ûn granattê.
E abbasso o disse, - tanta mostarda,
E o te g'ha mezo - rotto o labarda.
Segue ûn scilenzio - ä gran caladda,
S'allarga a gente - s'arve ûnn-a stradda;
E intra, oh spettacolo - da fâ pietæ!
In mezo a-e guardie - da Sanitæ;
L'Appixonn-a axi - c'ûn azenetto,
L'Oste, l'Ostessa - ûn cataletto,
E derrê a tûtti - gh'é o Sciô Tognin,
Tiôu, fûto, verde - comme i limoin.
Sensa domande - ho ben capïo,
Che o mæ Præ Stûrla - o l'ëa spedïo;
E benché, a vista - dell'atro amigo,
Sciortïo pe miäco - da quell'intrigo,
A me recasse - qualche conforto,
Pù l'ëa ciù grande - o dô do morto.
Intanto o giorno - se m'òscûrava,
Ciù no sentiva - ciù no parlava,
E finalmente - no poendo ciù,
Da-o mæ cavallo - son cheito zù.
No ve sò dî atro - sò che fra i centi
E fra i sospii - di mæ parenti,
Ciù tardi in letto - me son trovôu
Pin de profûmmi - d'ægua e d'axôu.
Me dieì, ma Stûrla - o l'é chi a töa,
Dunque a sò morte - a l'é ûnn-a föa.