Pagina:Eneide 1895.djvu/97

Da Wikivivàgna

123
E coa nœutte crescendo in lë ö brûxô
D’ëse stæta tradia cosci vilmente,
A se mette a sbraggiâ: che bell’ônô,
Mia che figûa che ö me fa fâ co-a gente!
Chi ghe sâ, chi troviô tanto brûtô
De bonna bocca de vuei dâme a mente,
De sposâme avvilîa comme ö me lascia,
Che no me resta che de fâ a b[agascia]?

124
Chi porriô ciû sposâ di mæ galanti,
Forse ûn Arabo, ûn neigro, ûn canellon?
Ma se ho fæto za e corne a tûtti quanti
Me mandian a fâ f[otte] e con raxon;
Doviô andâ coi Troien peo mondo erranti
Solo a fâghe da serva e da striggion?
Perchè ogni siôto ö me tambûscie ö sezze,
Me spelinsighe e scciappe e ö me parpuezze?

125
Partiô insemme coi mæ in sce ûn bastimento
Quande commenzan a piggiâ respio?
Senza scopo, raxon, senza argomento
Doviô torna con mi, portâli in gîo?
No ciûttosto se creppe in sce ö momento,
Ûnna lamma che a taggie, ûn colpo e addio,
Chi ë in te peste ghe stagghe e che ö s’inzegne,
E chi l’ha in to stoppin che se ghe ö tegne.