Pagina:Eneide 1895.djvu/90

Da Wikivivàgna

102
Côri dunque da lë, vagghe a parlâ
Perchè andandoghe mi, sæ tempo perso,
Mentre invece da ti ö se lascia fâ,
Che ti sæ daghe sciû, proprio ao so verso,
Vunzilo ben, perchè ö se ö lascie infiâ,
Perchè ö gh’intre da lë in te l’œûggio gûærso;
Cianzi, rangogna, caregando e tinte,
Digghe che mi, no g’ho mai fæto ninte.

103
E che no son mai stæta a bordo ai Greghi,
Ne comme lë, no g’ho mai fæto ö sezze,
Che no vaddo a çerca ö mâ comme i meghi
Pe prefûtte i Troien, pe daghe lezze,
Ne so poæ, ne so moæ, ne i so colleghi,
Ne nisciûn dî brûtoi che lë ö protezze
Ho ingannoû, trattoû mâ, piggioû de mûtte,
Perchè in cangio ö me sprexe e che ö me f[otte].

104
Se de mi, do mæ amô ö se n’imbuzara,
Che po ö meno, ö provedde â so salvezza
Che no son miga poi, proprio a bazara
Perchè ö scappe coscì con speditezza,
Che ö zinzann-e ûn momento, ûnna fucciara
Perchè ö mâ ö dagghe zû da so groscezza,
Che ö l’aspëte ûn pittin, che ö n’aggie pûia
Che ghe parle de nozze e de l[ûçia].