Pagina:Comeddie.DeFranchi.1830.djvu/135

Da Wikivivàgna

guro, che ne resteressi incantâ voi assì. A l’è bella comme un Angero, savia, virtuosa: infin a l’è tale da non me lasciâ trovâ repóso, sinchè non arrive à ottegnîra per moggê.

Mom. Sentîme, Oraçio, à impegnâme in sò favô, quando non ro foîsse ancon, me bastereiva savei che voî ne sei in-namorao; ma perchè saccæ, l’è zà un peçço che ra conoscio, e che ne ho sentío dî dro ben da re vexin-ne. Sò che a non ha de poære, e che in caza a non gh’ha âtri che ra moære, chi è sempre marotta, e che sta brava zovena a ghe stà continuamente d'intorno con un'amô e un-na caritæ, chi fà restâ tutti incantæ. Asseguræve, che, se nostro poære foîsse dro mê sentimento, non tarderessi guæri à êsse consolao. Ma zà non hei bezœugno, che ve ro mostre à conosce. Sei de che umô o l’è; e mi ho poîra, che per dôe raxoin stenteremmo à indúero. Ra primma, perchè zà m’immagino, ch'o pense à tutt'âtro che à mariâne; e l’âtra poi, perchè, à quello che sento dî, queste Signore son assæ scarse de ben de fortun-na; e non essendoghe de dœutta, sarà impossibile, che nostro poære o se ceighe à acconsentî à questo matrimonio.

Oraç. Cara Momin-na, queste son giusto re