Pagina:Piggiâse o mâ do Rosso o cartâ.pdf/67

Da Wikivivàgna

scordôu a porta averta e taffete che in t'ûn batti d'êuggio me l'han nettezzâ.

Ros. Sciâ doveiva andâla a serrâ quande ghe l'han dîto.

Pip. Ah, zà! se ëo chì, no poeivo ëse là.

Ros. Ma chì chi ghe-o tegniva?

Pip. Ecco ö linguaggio di ingrati! me rovinn-o pe accomodâghe ö zembo e poi se lamentan ancon!... e ö bello ö l'é che no l'é tûtto chì, no son manco posciûo andâ a Zena e m'aspêto che a m'accapite ancon ciù bella!

Ros. Mi me ne rincresce bell'e ben , ma no so cose fâghe, sciâ se ghe doveiva pensâ... intanto mi son descordâ e voscià sciâ ghe pense.

Pip. Comme? ghe devo pensâ mi?

Ros. Sciâ m'ha fæto mette sciù ö coêu in sciô Gioannin, aoa sciâ me ö fasse piggiâ... mi insomma vêuggio accordâme e piggiâ majo... voscià sciâ m'arrange.

Pip. Oh questa a l'é ûnn-a de nêuve.

Ros. O de nêuve o de vëgie, se sciâ n'ëa voscià, mi a quest'öa sæivo ancon accordâ cö sciô Nicolla, che poi ä fin di conti mâ no ghe stavo... voscià sciâ m'ha misso i scrupoli, sciâ l'ha fæto nasce de bæghe e mi me trêuvo in sce ûnn-a stradda...

Pip. Ma chi v'ha dîto che no se posse accomodâ tûtto?

Ros. Intanto sciâ me ghe molla.

Pip. Aspëtæ che parle a-o sciô Manuello e quello che no s'é fæto se fâ.

Ros. Scì, ma mi intanto dove vaddo? Sciù dedäto no ghe vaddo manco ciù pe ûn milion.