Pagina:Piaggio Poexie zeneize 1846.djvu/687

Da Wikivivàgna

Margaitton pe ëse imbottïa,
E ghe fù da fâ e da dî
Perchè i voeivan trattegnî;

E a quell’atro poveo Zembo
Remenôu g’han tanto o zembo
Per trovâghe o sfraoxo ascöso,
Che ghe l’han fin allunghïo!

Tûtti rieivan d’arescöso,
Lê restò mocco e avvilïo,
E i Verduîn ben mincionæ:

Finalmente a fù finïa,
Semmo stæti sgabellæ;
Cicche-ciacche! scuriattæ,
Tûtti allegri se va via.
Stæ a sentî che ven o bello,
Cioè a gran Streita do Finale
Roscinesco — Bellinale,
C’ûn pittin de Ritornello.

Quando s’è da-i quattro canti
No se poeiva andâ ciù avanti
Pe-e gren genti lì ammûggiæ
Che n’ammiavan mäveggiæ,
Ve ne vaddo a dî a raxon:

O Speziâ, ch’o l’è ûn bûrlon,
(No ghe l’ho ancon perdonâ!)
O l’attaccò, in to passâ
Là dall’Erco, ûn Cartellon
Derrê ä nostra Rebellëa,
Dove, scrito in rosso, gh’ëa,
E a parolle cubitali:

Gran Serraglio d’Animali
Di ritorno alquanto stanchi,