Pagina:Piaggio Poexie zeneize 1846.djvu/125

Da Wikivivàgna

FOA LXI.

I DUI RICCHI.


No so ciù in te che çittæ,
Ma in to mæximo quartê,
Gh’ëa dai ommi ricchi assæ;
Un pensava solo a lê,
Mangiâ ben, beive, e dormî,
Ogni pö cangiâ vestî,
Andâ a-i teatri, a-e veggie, a-i zêughi
E cinciâse in mille lêughi,
De coêu dûo , senza mai dâ
Per limoxina ûn dinâ,
Di parenti gran nemigo,
Senza aveì nisciûn amigo,
Pin d’adûlatoî infiniti
Commensali parasciti,
L’appetitto e a digestion
Ean so tûtta occûpazion.

L’atro incangio ommo virtuoso,
De coêu grande e generoso,
Per lê poco se spendeiva,
O viveiva sobriamente,
Sempre averta a borsa aveiva
Per soccöre a povea gente,
E i so scialli e o so pensâ
Ean de poeì beneficâ.

L’ûn e l’atro finìn presto
I dinæ con tûtto o resto;
L’ûn pe aveì tûtto mangiôu,
L’atro tûtto regallôu,