Pagina:O Balilla strenna pe-o 1869.djvu/24

Da Wikivivàgna

Seì che mi aveivo de mandave impegno
Trenta mill’ommi armæ, segondo i patti,
Con Napolion, pe sostegnî ô triregno:
Ma aôa sciccomme nè öu nè sordatti
Isabella mandâve ciù a no pêu,
Aççettæ solo questo e ô so bon chêu.

Mi gh’ho un mæ figgio cao, ch’ô l'è mæ erede,
E, comme spero, ô saa me successô,
Se a Spàgna affæto-a no renega a fede,
E se contrita a ritorniä a-ô Segnô,
E se a benedizion, che voî n’eî dæto
A n’è che uña çeimonia in dito e in fæto;

Questo mæ figgio, questo veo rampollo
Da borbonica razza, questo infin
Re futuro legittimo spagnollo,
Ve-ô regallo pe vostro paladin,
E ve-ô regallo invece de mæ brave
Truppe e di scûi, che mi no posso dâve.

Dieì, che un prinçipe solo ô non è tale
Da poeì tegnî, comme un mion de scûi
E un’armâ voî ô vostro temporale
E i vostri eminentiscimi segûi . . .
Dunque ô prestigio in lê de ciù distinte
Regie famigge no-ô contæ per ninte?

E no contæ per ninte l'avvegnî,
Sorve ô que a me speranza a l‘è fondâ?
Ve daiva miga forse un pô da dî
A fama pe l'Europa divulgâ,
A quæ a registra fra i altesse spûrie
O mæ diletto prinçipe di Astûrie.