Pagina:Dell'Eneide stroffoggiá in zeneise (f. 1-37).djvu/20

Da Wikivivàgna

13
Da chi avanti ro Mondo pezoraóu,
Con l'essempio ro piezo me farà:
Resterà ro mié Nomme trascuraóu,
Nì offerte ro mié Tempio ciù haverà:
Ro mié Numme muoé ciù sarà adoraóu:
E fremendo in un'attimo a sgorà
D'Eólia à ro Paeise: Patria amenna
Dri Venti, donde nascian d'ogni menna.

14
Là ghe stà ro sò Rè, chi in Antro orrendo
Ra ló violenza con'imperio frenna:
Ló con gran raggia, sempre ciù fremendo,
Cercan de roziggiá tutti ra chenna.
Ra Terra fàn tremá; Ma lié sezendo
Sù all'áto incoronaóu, ri rasserenna,
E con ro Scettro bassi ri mantèn,
Se nò ro Mondo nò haveré de ben.

15
Mà ro gran Giove à tanto má provì
Con tenebre, serraggi, e con caverne,
Re qué con monti átissimi o crovì,
E ghe dètte Eolo Rè con lezze eterne.
Ghe dè ro scettro, e tutto ghe scrovì
Ro sò eterno vorei, da puoéi decerne,
Per carcerári, à relasciári, ò nòn:
Lantó così ro supplicà Giunòn.