Pagina:Comeddie.DeFranchi.1830.djvu/381

Da Wikivivàgna

Mon. (a parte) (Questo l'è ro busilli). Dunque parlæghe. Ma virei, che a parlerà à stramesci. Arregordæve ch'a l'è matta, e sorda. A l'è giusto chì, lupos in fiabula, l'œurio sciù ra fava.


SCENA XVI.
LUCREÇIA, BERTO, E MONODDA.

Luc. Comme? ro sciô Berto è tornao! nè?

Mon. Sì, signora, ma saccæve regolâ, perchè o l'ha perso ro bastimento, o l'è cheito in mâ, o l'è immatîo, e o l'è deventao sordo, che bezœugna parlâghe fortissimo.

Luc. Che disgraçia! pover'ommo!

Mon. Se mai o se v'accosta, andæro comportando, perchè semmo per fâro serrâ à l'uspiaretto.

Luc. Non te dubitâ: o l'ha ri œuggi stralunæ veramente! eh se ghe vedde.

Ber. (s'accosta). A l'ha ben scangiao nazo, e bocca! a non pâ ciù lê.

Luc. (forte). Sciô Berto, ben tornao.

Ber. (fortissimo) a servive.

Luc. (ride). O m'ha piggiao per sorda mi ascí. Me despiaxe dre vostre desgraçie (fortissimo).

Ber. (sempre forte). Ghe vœu paçiença. Me dixan che ho ro diavo in casa, folletti, tremmelœuri, che a non se pœu ciù abitâ.