Pagina:Comeddie.DeFranchi.1830.djvu/189

Da Wikivivàgna

e aveiva fæto conto de fátera piggiâ à ti. Ma comme ti non gh’è[1] genio, non occorre ciù pensâghe.

Oraç. Dî davvei? me l’averessi dæta à mi?

Arp. Sì, à ti.

Oraç. Sentîme, Signor. L'è vero che non gh’hò tutta l’inclinaçion; ma poi, se l’è per fâve piaxei, son pronto à sacrificâme.

Arp. Oh questo poi nò. Un matrimonio fæto contro genio l’è pêzo che un inferno.

Oraç. Chi sà? spesso l’amô sóle êsse un frûto dro matrimonio.

Arp. Scúzame. Da ra parte de l’ommo non se deve mai arrezegâ. Non te vœuggio espon-ne à fâte fâ un-na vitta infeliçe.

Oraç. Orsciù, Signor; zà che veddo che hei tanta bontæ per mi, non vœuggio ciù tardâ à métteve à parte dro mæ segretto. Saccæ donque, che l’è zà un peçço che ne son in-namorao, e che non aspêtava âtro, che l’occaxon de trovâve de bon umô, per scrovîve ra mæ passion, e pregâve, quando non gh’avessi avúo in contrario, de fâra domandâ per mi.

Arp. In casa sò ti gh’ê mai stæto?

Oraç. Oh sì signor.

Arp. Guæri votte?

Oraç. Me parei sì! de belle votte!

Arp. E comme etto stæto reçevuo?

  1. gh’hæ