Pagina:Chittarin zeneize 1881.djvu/374

Da Wikivivàgna

Ben, dunque m’appattiö; ve vêuggio chi sprangâ,
   A sò marso despëto, cöse han da recitâ[sic]

Questi scignori comici, e se l’han fæta a mi,
   Perchè ghe päo gardetto 2, ghe a schisso ûn pö a lö ascì.

Ma voî, no me fischiæ, aggiæme compascion,
   E, se no so spiegâme, capï per discrezion.

Veddieì dunque a sciâ Luigia, ch’a l’é ûnn-a brava moæ
   De mi che son sò figgio, ma giösa de sò poæ

Sensa raxon nisciûnn-a, o solito de tûtte,
   No diggo de voî atre, parlo de quelle brûtte.

Gh’è ûn çerto Roscillon, amigo sviscerôu...
   Birbo, chi ghe credesse?., o pä Giûdda ciantôu!..

O tesce ûn çerto intrigo, veddieì in che manëa
   Per fâ che Luigia vadde, insemme co-a camëa,

In casa sò de lê... Veddieì, quando ghe son,
   Cöse ghe riesce fâ... Pesso de mascarson!

A mi ciù d’ûnn-a votta o mette o stilo ä gôa
   Per causa d’ûn biggetto... Veddieì pe-a sò scignôa

Cöse sa fâ Carlotta con questo fäso brûtto.
   Mi scappo a morte a caxo, passando per prezûtto.

Veddieì ûn galantommo (stampæla) ûn lûcandê
   Scciavo d’ûnn-a vegiornia chi fa l'amô con lê.