Pagina:Lûnäio zeneize 1932.djvu/19

Da Wikivivàgna

E in to fœugo gh'è restôu,
meschinetta, ascì a padronn-a...
— Pöveo ommo o sò sposôù!...
— Coscì bella! Coscì bonn-a!
— Che disgrazia!... tanto cä!...
— Che spavento!...
    — Möî brûxâ!....
. . . . . . . . . .

***


Arvo i œuggi, e me veddo ancon davanti
questo vëgio palasso derroccôu,
gh'è drento sempre i mæximi abitanti,
quello che ho visto, me-o son assonnôu,
però — in fondo — no gh'è da contraddî,
se continua a gödighe, a cianze, a möî,
perchè anchœu, comme a-i secoli passæ,
l'ommo o l'è sempre scciavo da pascion
no-o pœu cangiâ o progresso e a civiltæ
o sâ sempre egoista e... mascarson...
. . . . . . . . . .
ma me fermo, benchè no aggie finïo,
...gh'è döe passöe... lasciù... che fan o nïo!...


Aveivo cöæ de ûn piatto de fainâ:
e a Sciâ Mèlia a me a voëiva regalâ,
ma mì no l'ho vosciûa che e lengue gramme
poeïvan dî che a me a däva pe reclamme.
Aöa però che a cösa a l'è finïa
ghe rendo cortexia pe cortexia,
Andævene in Via Fieschi, pe piaxeì,
che a ghe l'ha sempre cäda, quande a voeì.