Pagina:O mego per forza .pdf/31

Da Wikivivàgna

MAR. Un mëgo?... no saviæ ...
LUC. Ma se l'ho dïto sûbito... (per partire)
MAR. (dopo aver pensato) O gh'é ...
LUC. (sorpreso assai) Me cuggionæ?
MAR. Oh no, che o diggo in serio
LUC. Ma dove o l'é? ciammælo
MAR. Escì. .. aoa l'é imposcibile
LUC. Perchè?
MAR. O l'é ûn pö sciacchælo
LUC. Schiacchælo?
MAR. O s'é intestôu
De dî ch'o l'é ûn scciappou!
LUC. Ma alöa...
MAR. No ve sciätæ
Con ûn fracco de legnæ
Ben dæte.... o ridûieì
A fâ quello che voeì.
LUC. Che roba! per die scampene
Che bell'originale
Vaddo a çercâlo sûbito,
Ma dove o l'é sto tale?
MAR. Se voeì che ve l'insegne
Ve o là ch'o fa de legne (indicando dentro la scena)
LUC. Quello?
MAR. Scì quello proprio
Che o l'ha o picosso in man
LUC. E dî ch'o l'é ûn magnifico?
Ma a mi o me pâ ûn paisan
MAR. Paisan? andæghe a vedde
Se voi nö ve o voeì credde
Ma o ciù, no ve scordæ
De dâghe de legnæ
LUC. Va ben, mi ve ringrazio
Vaddo a ciammâ o padron
MAR. Ma amiæ, metteive in regola
No ve scordæ o baston
(Lucchino entra in casa frettoloso)