Pagina:La settimana religiosa,1890,XX,4-5-6.pdf/26

Da Wikivivàgna

Togno. L’é probabile ch’o no l’agge vosciûo dî.

Marg. Zûilo ch’o no te l’ha dito.

Togno. Cose serve zûâlo. I zûamenti no se piggian comme a beìve ûn gotto d’ægua.

Marg. Te-o lì che t'ë ûn böxardo.

Togno. E perché son böxardo?

Marg. Perché mi so ch’o te l’ha dîto.

Togno. Comme ti o pêu saveì, che a porta a l’ëa serrâ; e parlâvimo sottovoxe; se ti no gh’hæ ûn folletto chi te l’agge dîto, ti no-o pêu saveìlo.

Marg. Gh’ho proprio ûn folletto ch’o me dixe tûtto.

Togno. Me rallegro che t'aggi i folletti a-i to comandi.

Marg. E mi te so dî o con, o ron e o bûscio de tûtto quello ch’eì dito e combinôu insemme.

Togno. Se o diggo che ti gh’hæ o folletto a-i to comandi.

Marg. Se te diö quello che so, ti saiæ capaçe de negâme a veitæ?

Togno. Sentimmo.

Marg. Dunque o sposôu che Pantalon o vêu dâ a mæ figgia, o l’é o degniscimo sciô Nicolin, figgio de Dexidëio scritturale.

Togno. Comme diàscoa t’hæ fæto a saveìlo?

Marg. (Da sè) Pûrtroppo dunque a l’é coscì! L’ho indovinâ!

Togno. Che te ne pâ de questa bella novitæ?

Marg. Primma dimme ti cose t'hæ risposto.

Togno. Mi son restôu de stûcco.

Marg. E ti no gh’hæ dîto ninte?

Togno. Figûrite! gh’ëa là mæ papà, Dexidëio, so figgio Nicolin; se avesse fiatôu m’accoppavan. Parliö, parliö a so tempo.

Marg. Ti parliæ neh! E quando ? Quando no saiëmo ciù a tempo. Pövea mi. Poscibile che agge da succedime questa? Chen, assascin! Vêuggio ûn pö veddighe se ghe riesciàn a rovinâ mæ figgia in questo moddo. Ghe mangio l’anima e o figaæto.

Togno. Ma via, acquetite.

Marg. Lascime stâ; va via de chì, ommo de prescinsêua, ch’o n’é bon a difende o so sangue.


SCENA VI
Fortunin, Togno e Margaìta.

Fort. Cose gh’é, sciâ Margaìta? Cose gh’é stæto?

Marg. Ninte, ninte, sciâ Fortûnin. Sciâ s’assette. Dagghe ûnn-a carrega, Togno.

Togno. (Porgendo la sedia) Sûbito.

Fort. Cose sciâ me comanda, sciâ Margaìtin, che sciâ m’ha fæto ciammâ?

Marg. Cäa scignôa, sciâ me perdonn-e se l’ho incommodâ.

Fort. Oh, cose sciâ dixe! Nisciûn incommodo. Vorrieìva ëse in caxo de poeìla servî.

Marg. Togno, se t'hæ da fâ, vanni pûre, che chì a scignôa a te-o permette.

Fort. Per mi, ch’o fasse o so commodo.

Togno. (Da sè: Ho capîo, a no me ghe vêu) A riveriscio.

Fort. Ghe son serva ûmiliscima.


SCENA VII
Fortunin e Margaìta.


Marg. Vëamente l’aveiva mandâ a incommodâ per ûn motivo; ma aoa ghe n’é dexe che m’obbligan a pregâla d’ascistime quanto sciâ pêu.

Fort. Cäa sciâ Margaìtin, son chì pronta con tûtto o chêu. De cose se tratta.

Marg. Cäa sciâ Fortûnin. Noî due aveìvimo combinôu tanto ben o sposalizio di nostri figgiêu; ma aoa gh’é ûnn-a burrasca per l’äia. Quello benedetto ommo de mæ sêuxo..... Se ghe dixesse tûtto, sciâ se mettieiva e man in t'i cavelli.

Fort. Via, sciâ digghe pûre francamente cose l’é chi l’afflizze. Vediëmo se se pêu rimediâ.

Marg. Mæ sêuxo, ommo indiscreto, iraxonevole, sempre rouzo, ho s’é misso in t'a testa de voeì disponn-e lê da mæ Orsolinn-a, e o no voeiva manco dâme a grascia che savesse a chi o-a destinn-a. Ma ghe son riuscîa a saveìlo, e ho ûnn-a sûggesion a dîlo. Sciâ sente s’a non é granïa proprio da reo. Orsolinn-a, ûnn-a figgia ch’a l’é ûn angeo de costûmmi, tûtta bontæ e dolcessa, pinn-a de bonn-a grazia e d’abilitæ, ûnn-a perla, ûnn-a pasta de marzapan, che mi e mæ maio no se meìtemmo manco d’aveìla, e mæ sêuxo, ch’o l’é ûn orso, ch’o no merita manco de veddila, ebben, o me-a vêu dâ nintemeno che a-o figgio d’ûn nostro fattô o scritturale, ûn paisan vestîo da sciô. Ma, ghe pâ? A-o l’é da reo? Chi a pêu colâ?

Fort. No gh’é da dî; sciâ l’ha tûtte e raxoîn do mondo.

Marg. Dunque, comme se rimedia? Pantalon o l’é ciù dûo che ûn sascio. O vêu quello ch’o vêu. Cose sciâ me conseggieìva de fâ?

Fort. Che ghe parle ûn pö mi a-o sciô Pantalon?

Marg. L'idea a me piaxieìva. Ma o no-a conosce; ommo rouzo comme o l'è, o no vorriä manco riçeìvila.

Fort. No se fascemmo a testa primma d’avella rotta. Provemmo. S’o no vorriä sentî raxon, pasiensa! Tentar non nuoce, dixe o proværbio.

Marg. E se o ghe disse de no, no ghe saiä ätro espediente?

Fort. E s’o dixe de no, mi no posso obbligâlo a dî de scì. Besêugniä stâsene. A l’é solo a figgia chi é libera de dî de no, invece de dî de scì, quando se vegniä a-o strenze do sacco. Lê cose a dixe?

Marg. Mi no ghe ne parlo mai, perché voeìva primma ëse fêua de questi imbroggi. So papà grande a lê o no gh’ha ancon dîto ninte. Ma a l’é ûnn-a figgia tanto docile, rispettosa e sensa voentæ che a faiä comme vorriàn i ätri, quantunque o so chêu a no l’agge mai averto in sce questo punto.

Fort. A l’é dunque dîta. A-o sciô Pantalon ghe parlo mi. Ghe vadde aoa?

Marg. O non é o momento propizio. De doppopranzo de votte o l’é ciù façile a riçeìve. Sciâ fasse grazia de vegnî verso træ öe. A mëzogiorno se disna, che lê o va all’antiga in tûtto, poi o se piggia ûnn-a pizaggia, poi ûnn-a tassa de caffè; e quando l’ommo o l’ha dormîo, l’é a mëgio ôa pe parlâghe.

Fort. Beniscimo. Vegniö a-e træ doppo mëzogiorno.

Marg. Ma sciâ se prepare da gran pasiensa; che pêu dâse che o-a sente a-e bonn-e; ma l’é ciù façile ch’o segge brûsco, comme porta o so brûtto natûrale.

Fort. Eh! A-o mondo besêugna piggiâne de cäde e de freìde. I mæ vëgi me dixeìvan che chi vêu vive a-o mondo, besêugna piggiâ e personn-e comme son, i tempi comme vegnan, e i dinæ comme cöran; e mi fasso coscì.

Marg. Beata lê; mi no ghe riescio.

Fort. Ghe son serva (parte).


Fin dell’Atto Secondo.