Pagina:La settimana religiosa,1890,XX,4-5-6.pdf/25

Da Wikivivàgna

miserabile che ti m’hæ sempre fæto fâ? Ho preteizo mai pe-a mæ personn-a ninte de ciù do necessäio? To papà cose o l’ha speìzo per mi? Che vestî o m’ha fæto? E a pövea nostra figgia cose a l’ha d’attorno fêua de due straççe che gh’ho fæto mi? Mi son forse ûnn-a donna che ghe piaxe divèrtîse? Sciorto mai fêua de casa? E in casa no son sempre sola ermitta? Son forse padronn-a de piggiâ ûnn-a tassa de caffè se n’ho vêuggia? Eppûre ho sempre sopportôu, e sopporto, e no diggo ninte. E perché sopporto? perché son ûnn-a donna discreta; perché son ûnn-a donna d’önô. Capiscio abbastanza che quello benedetto vëgio o l’ha ûn natûrale coscì rouzo che besêugna sopportâ se no se vêu fâ cæti. Ma ch’o no me tocche mæ figgia. Soffriö tûtto, ma no soffriö mai ch’o vêuggie accasâla lê sensa manco dîme chi o ghe vêu dâ. No gh’ho ätro ben che questa figgia; e se penso che me-a vêuan assascinâ, me scciêuppa proprio o chêu (piange).

Togno. T’hæ finîo? Doppo tanta burrasca e tanti troin, ecco che e grohde stissan ægua. Cianzi quanto te pâ, ma ti no pêu ancon dî ch’o t’agge assascinôu to figgia, se ti no sæ chi o ghe vêugge dâ. O porriæ ëse ûn marcheìze.

Marg. Mëgio do figgio da sciâ Fortûnin no troviëmo a çercâlo co-a lanternetta. Un garzon civile, ch’o gh’ha do sò, ch’o sta ben; zoveno, solo, de bonn-a grazia, istruîo, pin de giûdizio....

Togno. Ghe ne porrieiva ëse a-o mondo ûn mëgio?

Marg. Senti, Togno, mi son sccetta. Ho dæto parolla a-a sciâ Fortûnin e vêuggio mantegnîla; e no vêuggio che to papà o me guaste e êuve in t'o cavagno.

Togno. Pazientemmo ancon ûn pö; de ciù de vëgi no se pêu vegnî; ûn giorno ti comandiæ ti.

Marg. To papà o pensa de seppelîne tûtti duî.

Togno. E lascilo vive fin che o Segnô o ghe-o lascia.

Marg. Mi no gh’augûro a morte, maiciù; ma vorrieìva ch’o ne lasciasse vive noiätri ascì e in santa paxe.

Togno. Senti: lascilo ûn pö fâ lê.

Marg. In cose?

Togno. Ne-o pensâ a-a nostra figgia.

Marg. S’o fa a mæ moddo scì, se no ghe säto a-i êuggi comme ûn basilisco.

Togno. Me pâ che ti o seggi zà ûn serpente bèllo fornîo, con i êuggi fêua da testa!


SCENA III
Luçia e Margaìta.

Luçia. (Entrando) Sciô Togno, sciâ vadde in ta stansia de so papà ch’o ciamma.

Marg. Senti, Togno, s’o no te parlasse d’Orsolinn-a, parlighene ti. Miîa de cavâghe d’in bocca chi o l'è questo tale ch’o ghe vêu dâ.

Togno. Faiö o poscibile (parte).

Marg. Dî, Lûçia, seì dove sta de casa a sciâ Fortûnin?

Luçia. Scignôa scì, a sta in t'o corso do soffranin.

Marg. E dove a l’é questa stradda?

Luçia. Se va in sce quella ciassa che a-a sen seja a l'é illuminâ co-a lûxe eretica.

Marg. Voeì dî elettrica. A ciassa Corvetto.

Luçia. Scì dove gh’é o re a cavallo. E se va poi sciù sciù dai scappûççin....

Marg. Ho capîo in t'o corso Solferin. Chi v'ha insegnôu a dîghe Soffranin? Ben. Metteive dunque o sciallo, e andæ da-a sciâ Fortûnin, riverîla da parte mæ, e dîghe che me premme de parlâghe sûbito. S'a pêu vegnî da mi, a me fa piaxeì, se no, andiö mi da lê.

Luçia. Vaddo sûbito. Sciâ digghe, scignôa, porrieìva fâghe ûnn-a confidenza?

Marg. Dî, ma presto, che me premme che andæ da-a sciâ Fortûnin.

Luçia. Ma vorrieìva che sciâ no dixesse ninte a nisciûn.

Marg. Se son cose che no se pêuan dî, allôa taxeì voî pe-a primma.

Luçia. Sciâ sente: o padron vegio, o vêu maiâ o figgio do scritturale, o Nicolin.

Marg. O vêu maiâ Nicolin? E comme o seì?

Luçia. Ghe diö tûtto, ma, cäa scignôa, sciâ taxe neh!

Marg. Ma via, cose serve tanta segretezza; dî comme l’eì sapûo.

Luçia. No vorrieiva che quarchedûn me sentisse (Guarda attorno).

Marg. (Da sè) Meschinn-a de mi: che a quello vëgio ghe segge vegnûo in testa a bestialitæ de dâ mæ figgia a Nicolin.

Luçia. Sciâ sente. Me l’ha dito o stesso Nicolin.

Marg. E o v’ha dîto chi a l’é a sposâ?

Luçia. Questo poi no, perché o padron o no ghe l’ha vosciûo dî manco a lê.

Marg. Ma che testa cuiosa o l’ha Pantalon. Voeì disponn-e de tûtti a so capriççio! Maiâ a gente quando o vêu lê e comme o vêu lê. — Via, andæ a ciammâ a sciâ Fortûnin, e fæ presto.

Luçia. Camminn-o (parte).

SCENA IV
Margaìta sola.

Ghe scommettieìva a testa che a quello vëgio matto de mæ sêuxo se gh’é giôu o çervello a-o segno de voeì dâ mæ figgia a Nicolin. A-o figgio d’ûn scritturale, ûn balordo ch’o non é nè ommo, nè bestia! Mai m’ëa vegnûa in mente ûnn-a cosa scimile! Aviæ pensôu a tûtt’ätro che a quello mammalûcco de Nicolin, sensa inzegno, sensa impiego, sensa södi. Ma o discorso da Lûçia o me fa sospettâ e con raxon ch’a segge coscì. Son zà vegnûa in ciæo de due cose: che Pantalon o vêu maiâ mæ figgia comme ghe pâ e ghe piaxe, — o dixe sempre; — e ch’o vêu anche dâ moggê a Nicolin. L’é evidente ch’o pensa de mettili insemme. Ma o no ghe riusciä, no, no e no.

SCENA V
Togno e Margaìta.

Togno. (Entrando dice da sè) M’attasto pe vedde se ghe son: oh, cose se dà mai a-o mondo!

Marg. E coscì, Togno, gh’emmo ninte de nêuvo?

Togno. Ninte. (da sè) Se ghe-o diggo a va in bestia e a me mangia vivo.

Marg. T'hæ parlôu con to papà?

Togno. Sci gh'ho parlôu.

Marg. Cose o voeiva ?

Togno. Ninte, o m'ha domandôu se t'ë in collera, perché o no t'ha vosciûo [...]

[. . . . . . . . . . .]
[. . . . . . . . . . .]
[. . . . . . . . . . .]
[. . . . . . . . . . .]
[. . . . . . . . . . .]
[. . . . . . . . . . .]
[. . . . . . . . . . .]
[. . . . . . . . . . .]

Marg. O [l'ha dito chi] o ghe vêu dâ?

Togno. [Cose] ti vêu ch’o me digghe questo. Ti sæ ch’o dà poche relazoìn.

Marg. Ma [o te] l'ha dito.