Pagina:L Amandoin de Bonasseua lunajo 1858.pdf/75

Da Wikivivàgna

E me paeìva stâ mill'anni
D'arrivâ a vintiçinqu'anni
Pe intrâ ûn pö mi ascì co-i ommi
Che i creddeìvo galantommi,
Giûsti, amanti da raxon,
Da veitæ, da compascion,
Che assêufæto[sic] dä mammà
A andâ ä schêua, pregâ, stûdiâ
M'inspirâvo all'armonïa
Da natûra, ä melodïa
Di oxellin, da fontanetta,
A-o profûmmo da viovetta,
M'inchinâvo a-e stelle, a-o Sò[sic]
Comme a-o Trono do Segnô,
Stavo a amiâ l'Alba sciortî,
E adorâvo l'avvegnî
[sic] pe arvîseme davanti
Comme ûn tempio de diamanti. . . .

Oh che bestia, oh che buricco!
Me ne pento, me ne picco,
Fasso a lunga penitenza
Da mæ credûla innocenza!

Ma ste cöse, Çittadin,
N'han da fâ con l'Amandoîn;