Pagina:A.Colombiade.Pedevilla.1870.pdf/515

Da Wikivivàgna

95
Scicchè senza tardâ ô s’incamminava
Verso a mariña co-a so compagnia,
E arrivando in sciä spiaggia ô ghe trovava
Idia, ch’a l’ëa de nêuvo tramortia,
E Ferrante dappresso a lê, ch’ô dava
Segni non dubbii d’êse in angonia;
Colombo ô voiva allôa cionondimeno
O ristorâlo, o confortâlo almeno.

96
Sentindo allôa l’Eroe, chi gh’ëa vixin,
E a so caritatevole premûa,
Ferrante ô se ravviva un pittinin;
E grazie, ô dixe: inûtile ogni cûa
A l’è per mi, s’approscima a mæ fin;
L’ôa fatale per mi a l’è zà battûa;
Pù mêuo contento, se ô mæ cappo ancon
Un segno ô me vêu dâ do so perdon...

97
Colombo allôa ô se chiña intenerio:
Cianzendo ô baxa in cea, e ô ghe strenze a man:
O mæximo façeivan tutt’in gio
I so compagni via de man in man:
Lê sospiando o dixeiva a tutti, addio,
Comme ûn che da-i amixi ô va lontan
Pe no veddei ciù in tæra; e ô disse infin
Con fadiga vortandose a Martin.

98
So a questa donna quanto ti gh’ê cao,
E creddo pù ch’a segge a to diletta;
Sarvala dunque dall’estremo guao,
A-ô quæ mi vaggo incontro (a ti te spetta),
Comme mi primma l’ho sarvâ da-ô diao;
Perchè l’ho convertia, l’ho benedetta,
E l’ho rigenerâ un pö fà mi mæximo
Segondo ô rito dandoghe ô battæximo.