Pagina:A.Colombiade.Pedevilla.1870.pdf/489

Da Wikivivàgna

103
Che se a tramma pe allôa a l’ëa andæta mâ,
Lê ô ne dava pe paî de no desmette;
Che dä galea l’ea giûsto liberâ
I nostri amixi, o fâne e so vendette;
Che lê in tutto ô ne voiva secondâ
Ancon ch’ô se dovesse compromette;
Ch’ô l’ëa di nostri, e ô voiva êse con noî
Dappertûtto anche a reizego de moî.

104
Tûtti angosciæ pe tanta impertinenza
Fremeivimo e cangiavimo de cô;
Chi aveiva ancon ûn resto de prudenza
Ghe dixeiva: finiscila, impostô!...
Ma mi ch’aveivo perso zà a pazienza,
Ciappa chì, ghe dixeivo, traditô!..
E ghe ficcavo un lungo stilo, mentre
Lê ô me voiva abberrâ, ne-ô basso ventre.

105
Poi senza ammiâ se ô moiva o se ô no moiva,
Tutti d’accordio se a filemmo insemme,
Lasciandolo in sciä stradda, ch’ô l’impiva
De sangue a tæra e l’aia de giastemme;
Ma mi che poi carmandome capiva,
S’ëo descoverto, cose poivo temme,
Aspëtavo, ascondendome in campagna,
L’occaxion pe imbarcâme per a Spagna...

106
O racconto de Fiesco ô l’ëa finio
Appeña, che i selvaggi ch’ëan a-e remme
Vortandose â scinistra e dando un crio
De remmâ se fermavan tutt’assemme,
E in te l’ægua cacciandose d’asbrio,
Comme ûn ch’ô n’ha atro scampo e a morte ô temme,
Lesti lesti mesciando e brasse e i pê
Nûavan verso d’un’isoa chi ëa promê.