Ms. Ricci 176/A ra Signora N. chi l'haveiva mandou a regallá d'un Oxello.

Da Wikivivàgna
Poesie in lengua Zeneise de Giurian Rosso
A ra Signora N. chi l'haveiva mandoù a regallá d'un Oxello.
Da-o ms. Ricci.176, Arch. Stor. do Comun de Zena, www.storiapatriagenova.it.
azonto quarche acenti: acento grave = vocale curta, acento aguçço = vocale longa
[p. 1r modifica]
A ra Signora N. chi l'haveiva mandoù a regallá d'un Oxello.


Lustrissima patronna,
Vûoi m'hei mandou un oxello,
Ro qua, me basta dí,
Che l'haggié toccoú vûoi,
Per dí ch'o no puó ese in fin ciù bello;
Con orde d'aconzaro,
E puoescia a ro sò luoego accommodaro.
Cosi me disse ro signor Boggian,
Ro qua l'haveiva in man.
E questi son favoi, son gratie vere,
Da no mandá da ra memuoeria in fumme,
Che siben son de ciumme,
Non son però per nui gratie leggiere:
Onde mi, che ve son servitó vero,
E pronto ve ro son sempre a mostrá,
Indrizzo ro pensiero
A studiá comme porreiva fá,
Per rendevero presto,
Fave a pointo un regallo comme questo;
Ma per favero ben,
Pensoù, e repensoù,
M'accorzo che conven
Faro solo per via de procuroù;
Onde per questa restitution
Per trová un procuroù, chi ghe sé bon,
E fá re cose in fin comme se dè,
Constituiscio ro scio Gian Raffè.